Najlepšie hry detských čias

Ako dieťa som bola veľmi hravá, tak ako aj ostatní rovesníci. Zábava samozrejme nebola len o technike, chodili sme sa hrávať hlavne von, no čas som trávila aj bez kamarátov – doma na gauči s pištoľkou v ruke. Nebola to obyčajná pištoľ, ale hracia pištoľka, ktorá pri zameriavaní na displej televízora a zároveň malej hracej konzoly v podobe autíčka so zarazenou kazetou vo vnútri, strieľala na kačky. To bola moja prvá hra, na ktorú si pamätám – ani neviem, ako sa volala, no veľmi ma bavila aj keď bola stále o tom istom (zastrelila som lietajúcu kačku, ktorú mi potom doniesol pes). Táto konzolka je určite ešte niekde na povaly našej chaty zabudnutá pod veľkou plachtou z prachu. Ostatné hry si celkom nepamätám, no viem, že ich bolo na niečo tak malé mnoho. V pamäti sa mi javí ešte nejaký muž, ktorý zachraňoval svet a tiež nejaké tanky.
V deň, kedy k nám pribudol nový prostriedok techniky, som jasala šťastím a konzola sa pravdepodobne presunula na spomenuté miesto. Počítač to bol veru veľký – aj monitor, ale jeho jednoduchosť stála za to. Internet vtedy ešte nebol, a tak som mala možnosť zahrať si míny, aj keď som im poriadne vtedy nechápala a stláčala ich len náhodne. Druhá hra na počítači sa volala PinBall. Tú sme hrávali aj s mojim otcom a pretekali sme o najvyššie skóre – samozrejme som sa snažila viac než bolo možné, aby som nad ním vtedy vyhrala. Pamätám si pri jej hraní na okamih, kedy som bola vonku prvýkrát bicyklovať s oteckom a zaparkovala to do najbližšej pŕhľavy, ktorá bola mocnejšia než ja. Na celom tele som mala bolestivé pupienky, ktoré som si musela neustále škriabať. Otec ma však v župane posadil za počítač, ktorý moju pozornosť úplne rozptýlil a po ústupe príznakov pŕhľavy som sa zasa mohla ísť von hrať s kamarátmi.
Moje zážitky z detstva si pamätám aj prostredníctvom hier. Okamihy, na ktoré veľmi rada spomínam sú stále tu ako aj hra, pri ktorej mi môj otec pomohol.